Keď kompliment nie je komplimentom

Vedieť prijímať komplimenty a tešiť sa z nich je príjemná schopnosť. Niektoré komplimenty dokážu zlepšiť náladu,  vyvolať úsmev, otočiť pocit z celého dňa na hrejivý. Niektorí ľudia dávajú komplimenty úplne prirodzene a bez toho, aby nimi niečo sledovali. Iní ich dávajú cielene a trochu manipulatívne, no to neuberá na ich sile. Ozajstný kompliment vyzdvihne, spôsobí uspokojenie, hrdosť, radosť, príjemné zamyslenie…

Niekedy však dokáže kompliment vyvolať v prijímateľovi pachuť, pocit, že to ani nebolo ocenenie, ale skôr nadradené zhodnotenie. Že ten, kto ho vyslovil sa stavia do pozície lepšieho, niekoho, kto môže ST0-075 iných ľudí posudzovať. Áno, tento dar majú niektorí príbuzní J. Otázkou je, ako s takouto informáciou (komplimentom, hodnotením, posúdením… doplňte si, čo sa vám žiada) ďalej pracovať.

Ignorovať ho môže byť jedna z ciest, ak nám neprekáža, že tým vlastne ignorujeme aj jeho autora.

Zamyslieť sa nad obsahom, vziať si, čo si chcem vziať a ďalej sa ním nezaoberať je tiež možnosť.

Odpovedať v podobnom duchu môže vyvolať nedorozumenie… to už je asi lepšie ignorovať.

Zapojiť iróniu, ak nám je vlastná a odpovedať „Tiež ťa mám rada.“ Väčšinou funguje. Ale len raz.

Opýtať sa, čo tým autor myslí a uzavrieť situáciu slušným „Aha, ďakujem ti.“ by malo byť akceptovateľné.

Asi najpodstatnejšie však je nenechať si tým pokaziť moment 000-998 a náladu. Vnímať, čo so mnou informácie od iných ľudí robia a rozhodovať sa, ako zareagujem. A nechať iným ľuďom ich právo na vlastný názor, čokoľvek bolo ich cieľom, a cítiť sa dobre vo vlastnej koži.

Author: Andy Profantová

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *